:)

Malý chlapec sa prechádza prázdnou ulicou. Prázdnou a tichou. Bol sám. Ako list odtrhnutý zo stromu, ktorý unáša vietor ďaleko od sveta, ďaleko od ľudí. Všetkého čo mal kedy rád... Len sa tak prechádza nočnými cestami. Mesiac mu osvetľuje cestu a ukazuje správny smer. Nemá kam ísť. Domov? Tam jeho kroky nepovedú. Nemá domov. Nepozná nikoho, kto by mu otvoril dvere o tejto hodine, a tak chodí a poznáva tmu. Hľadí na mesiac s nádejou, že aspoň čiastočky svetla preniknú aj k nemu... Chodí, a čaká na ďalšie svitanie. Čaká na svitanie, ktoré mu poodhalí krásy dňa a privodí úusmev na tvár. Dúfa, ako po tisíci krát, že tento deň bude iný,že tento deň bude nájde svoj domov. Dúfa, že ho konečne niekto príjme a pustí ho do svojho domu. Klope na dvere. Otvorili sa. Bol prijatý s úsmevom a otvorenou náručou. Podarilo sa to, o čo sa snažil už tak dlho. Klop a bude ti otvorené. Možno to nie je celkom falošné. Možno nie.... Konečne cíti teplo tela, pohľad očí, ktoré hovoria mám ťa rád, Nie! Už nie je sám. Túto noc nebude spať vonku. Oni mu to sľúbili. Je im taký vďačný. Spolu sa smejú a spolu plačú. Zdieľa ich život prostredníctvom seba. Ale to nevadí! Túto noc sa nemusí pozerať na mesiac. Túto nie.... A tak prejde deň, druhý a on sa už skoro udomácnil. Našiel nový domov. Všetko bolo krásne, až kým ich nevytopili. Voda stekala po stenách, bola všade. Úteku nebolo. Nevadí, to sa vysuší! Stačí dať nábytok na slnko a chvíľu počkať. Bude to OK. Vysušíme to a ideme ďalej. Opäť to bude náš krásny útulný domov... No celá jeho izba bola mokrá, škaredá a špinavá. Už sa mu nepáčila. Celý byt v ňom vyvolával odpor. Nebol to jeho domov. Nech čistil koľko chcel nešlo to. Už nikdy nemohol vyčistiť tú špinu ktorá tam bola. Iný ju prehliadali, no on nemohol. Už nie, nedokázal tam ďalej žiť... a tak, keď zašlo slnko, nasadil si slúchatká na uši a prekročil prah. Opustil posledné miesto kde patril. No inak sa nedalo. Už to nezvládal. Denne žil proti svojim presvedčeniam. Už nie.. Prvý krok a jeho noha padla na zem. Druhý, tretí............ Každým krokom bolo svetlo z domu slabšie a slabšie, až napokon sa rozplynulo v priestore.. Opäť bol iba on a mesiac. No nebol už sám. Pozrel na mesiac a usmial sa a povedal "Ďakujem ti mesiac za svetlo ktoré mi dávaš" :)