:)

Niekedy sa pýtam čo sa človeku ako bytosti mysliacej môže stať najhoršie. Prestane myslieť? Bude šťastný. Koľko ľudí to úspešne dokázalo. Možno keď príde o najbližšieho, najbližších? Prežívam asi najsmutnejšie dni môjho života, ktoré zatiaľ depresia nepostretla. Všetko je také čierne, pusté. ľudí, ktorých som sa snažil už asi nikdy neuvidím, neuvidím pretože nechcem. Škola sa skončila a prišiel čas spáliť pár mostov za spomienkami, ktoré ma strašia a hádžu do hĺbky, ktorá je už príliž hlboká. Nedokážem sa na nich ani pozrieť, pohľadom sa vyhýbam a na otázky radšej neodpovedám. Ďalší ľudia ktorý sa mi zhnusili a bol by som šťastnejší ak by som ich ani nepoznal. Ďalší ľudia, pri ktorých som sa zhnusil sám sebe. Bol by som šťastnejší ak by som nepoznal nikoho. Byť sám. To je môj údeľ. Človek ktorého by som dokázal mať rád neexistuje. Ako raz niekto povedal:"nemám rád ľudí a ľudia nemajú radi mňa". Ani nechcem aby ma mali radi. Len ja, pivo, nezmyselná filozofická hatlanina a hudba. Moji jediný spoločníci. Ľudia, mŕtvi už stovky rokov, niekedy tisíce sú mi bližší ako tí, ktorých poznám a mám s nimi žiť. Niekedy sa pýtam prečo nedostal človek šancu na život keď sa plytvá na existenciu ako som ja. Odpoveď som dosiaľ nenašiel. Kráčať po svojej ceste so vztýčenou hlavou a zatnutými päsťami. Dobojovať až dokonca. Vyhrať svoj boj s osudom, ktorý si ma chcel zobrať už dávno. Počuť každé jedno hlúpe slovo, ktoré mi ničí uši a vrátiť každú ranu. Prežiť.