Hmm. Opäť si nemôžem pomôcť a v mojej hlave víria myšlienky, ktoré ma ?desia?. Možno ani nie desia, skôr udivujú a nútia k ďalšiemu premýšľaniu...
Kam smerujem? Kam smeruje človek? Čo určuje jeho kvalitu?
Otrepaná otázka zmyslu života, ktorá mi nedá spánku.
Bojím sa, že si prejdem životm so zásadami v pokoji, harmónii, no neprežijem ani minútu šťastia. Sú taký. Poznám ich. Nie sú šťastný. No sú správny. To veru hej.
Inteligentné bytosti väčšinou upretí na jednu vec v živote. Peniaze, kariéra, vzdelanie, meditáácie, šport a pod?...
Chcel by boh, o ktorého existencii pochybujem aby človek žil v askéze?
Alebo tá správna cesta je v živote duchovne prázdnom? Plného zážitkov, dojmov a hýrenia? Aj takých ľudí poznám. Nemajú v očiach ten tupý výraz ako tí "správny ľudia", no ich oči vyžarujú teplo z ktorého sála akási spokojnosť. telo má svoje a viac mu netreba. No duch vo vnútri si potajme poplakáva, lebo ho nik nepočúva.
Chcel by boh, o ktorého existencii pochybujem aby človek svoj život preflákal?
Asi namietnete, že človek po čas dospeje a zmení, usadí sa a bude iný. Uľudní sa?
No naopak si myslím, že príde čas, keď sa človek musí rozhodnúť, ktorú voľbu si zvoliť. Každý si určuje svoj osud, kam chce dospieť*. Vyberie si svoje miesto. Miesto, kam chce patriť a tým bez slov všetkým povie aký je.A ak taký nie je. po čase bude. veď ským si, taký si. Roky prejdú a my už si nebudeme lámať hlavu nad tým, že existuje ešte iná možnosť. Pomaly sa vzdiali a rozplynie. Už nebude možnosť zmeny. Nikdy.
Možno nechápete, čo tým myslím, myslíte si, že to je hlúpe ale nie je....
Ja ani dospieť nechcem :(. Dospelí vnímajú všetko inak. Sú obrnený? Majú skafander, iný prístup k životu...
A ja si nechcem vybrať zle... Asi mi ostáva iba počúvať to jediné tlčúce v mojej hrudi a nech sa deje čo sa deje.
A možno keď raz budem starý, plešatý a bezzubý sa usmejem a poviem: " Škoda, že sa to končí, rád bych si to zopakoval "
A možno nie.
Veď hodnotu človeka si určuje každý sám. pre niekoho je to množstvo zážitkov, pre iných krásna a šťastná rodina, alebo množstvo známych. Neexistuje mierka, ktorou by sme ju merali. Niekto obetuje svoj svet pre iných.
Mnoho umelcov prežilo život v biede a v nešťastí, no neboli prázdnymi. Práve naopak.
Aj tetu, pracujúcu v knižnici si vážim, za to aká je milá a za jej lásku ku knihám.
Určuje našu hodnotu miera spokojnosti so samým sebou, ktorá je subjektívna, alebo vzdelávanie a posúvanie svojho ducha ďalej, alebo dobro, ktoré sa skrýva v ľuďoch?
Hodnotíme sa sami, alebo nás hodnotia iní? Môžeme byť niekym, pokiaľ sami sebou opovrhujeme?
A čo ak je každý život človeka rovnaký. Prechádza v podstate rovnakými dilemamy a problémami, len pretransformovanými do iných dimenzíí ?? :)
Tak to už nechám na vašej fantááázíííí :)
Ďakujem za pozornosť :)
Komentáre
mozno je to cele v tom...
?
Ten vonkajší, alebo ten , ktorí si prežíva každí sám...
No na tom nezáleží.
Človek nikdy nebude spokojný, lebo nemôže.
Čo by nás potom hnalo ďalej ?
teraz sa mi zda...
hm, tak teraz neviem...
APEIRON, ako to, že mi tento článoček ušiel?
A ja si nechcem vybrať zle... Asi mi ostáva iba počúvať to jediné tlčúce v mojej hrudi a nech sa deje čo sa deje.