:)

Ahojte :) Davam si pauzu v prestavke. Posledné dni som cítil ukrutnú potrebu niečo napísať. Stále však keď som zapol svoj milí blog.sk a pozeral na blikajúci kurzor akosi som nemal čo napísať. Áno, je to tak. Nemám depresívne obdobie a život mi plynie deň za dňom. Deje sa naokolo kopec zmien, no ja mám pocit akoby som sa zastavil v priestore. Nieje nič, čo by mi dávalo znať, že sa hýbem. hocikam, nemusí to byť dopredu. Kľudne by som uvítal aj ak by som sa uberral do prava, alebo doľava. Na nna juhovýchod alebo juhozápad, ak by sa inak nedalo. No nevadí.
Jo jo. Nevadí. Sedím si v obývačke s čerstvo zaschnutou farbou, jediný nábytok tvorí stojička, ktorá stojí mi po ľavici. Pozerám na odkvytnutý strom s listami, ktoré ma fascinujú svojou žĺtou farbou a premýšľam. premýšľam si tak o živote. Vyhovoval by mi takýto vývoj udalostí, ktorý sa práve deje ?? jednoducho nič. V mojom živote je nuda. Pohybujem sa celé dni len medzi troma bodmi. Ranná káva pred robotou, potom obed a cesta domov a nakoniec pár chvíľ srávených medzi kamarátmi. Cesta domov občas v triezvom, inokedy v mierne podnapitom stave, no stále rovnaká.... Nie, ja niesom človek ktorý dokáže žiť jednoducho. Možno vám to znie divne, to verím aj ja sa sám čudujem. Veď stále som chcel takýto život. Koľkokrát som zaspával so slzami v očiach a prial si len toto..... A je to tu. nemám čo viac žiadať a pritom je mi málo.,,, Sakra práve tohto som sa obával. Mal to byť maximálne pozitýcni článok plný radostných emócií, No asi je mi to súdené. Nedokážem myslieť pri písaní na pekné veci. Asi mi prídu príliš banálne. Denne ich zažívam toľko.. Prečo sú premňa vzácnejšie chvýle nnenávidenia a sentimentálnych pocitov ako tie, keď sa smejem ?? Prepáčte milí čitatelia a nemyslite si prosím, že som len nejaký zamindrákovaný cvok... Dokážem sa občas aj tešiť a väčšinou mám pozitývny postoj ku životu vôkol mňa... No chvýle, ktoré strávim v malom kruhu kamarátov pri pomalej hudbe zanechávajú vo mne omnoho hlbšie a krajšie pocity. Som precitlivený?? Som odsúdený?
Alebo keď som sám na pláži len ja s fľašou teqily a morom... Zapálená cigaretka pomaly dohorieva, pohodová hudba plná emócií v ušiach a neopakovateľný pocit na duši..
Kamarát ma označil za emo. Keď som to počul zamrzol som. Čo?? Ja a Emo ?? nie je možnééé... Ja nenávidím emo.. všetkých tých, ktorí sa tvária a obliekajú tak strašne. Pripadá mi to ako urrážka všetkých cvokov ako som ja. Veď je to len trápny komerčný výstrel, ktorý prišiel celkom účelne a s jasným zámerom. Prosím, všetkých, ktorí nato pomýšľajú, NEbuďte EMO !!!....

Hmm...opäť som skončil svoj článok úplne inde ako som chcel. Mal byť plný humoru a pekných myšlienok. NO nevyšlo. Asi sem nemôžem písať pekné veci. Asi neprišiel ten správny čas a ja nemám v úmysle písať niečo účelne. Po pravde to ani nedokážem:).. Stále píšem to čo ma napadne, preistotu to potom ani po sebe neprečítam, lebo určite by som to neuverejnil:). Tak aj preto opäť porsím prepáčte za všetky pravopisné chyby ktoré som spôsobil. Neznamená to neúctu jazyku, pretože ja milujem jazyk, rovnako ako aj písmo a jeho obrovskú a nevyčísliteľnú moc... Týmto spôsobom mu aj skladám zároveň úctu a prosím aj jeho o odpustenie...Ale už stačilo. Na dnes vás viac nebudem obťažovať. Prajem vám príjemné chvíle v dnešnom "peknom" upršanom večeri...

Ešte môj pendých dní. Buý hlupi, šialení, alebo dotieraví, prejavte im úctu. Ani neviete aký dobrý čin tým môžete vykonať. To je všetko zatiaľ. :)