:)

Uuuf... Neviem čo sa deje. Môj domček z karát sa rúúca. Padá karta po karte a ja čakám na tú poslednú ktorá spadne... Čakám na koniec, aby som mohol začať odznova. Jeden odporný začarovaný kruh.. I hate it... I hate..... Stále si vytvorím množstvo ideálov a po čase vyškrtávam jeden po druhom. Veľké zanietenie strieda nezáujem, stratu motivácie a apatia.. Raz som čítal na nete článok o mániodepresívnom dievčati a mám pocit, že nemám ďaleko od tejto brutálnej diagnózy...Ale nikdy si niečo také nepriznám. Viete si predstaviť ten pocit, keď zistíte, že nieste normálony? Ako jedna kamarátka, ktorá sa psychicky zrútila a musela byť hospitalizovaná.. Nálepka šialenec. Čo je ťažšie? Prijatie tohoto faktu od okolia, alebo zmierenie śa so samým sebou?? Ak by som mal na výber, radšej by som chcel skončiť jedno dievča od vedľa... Celý život ostane mladá. Doslovne. Jej mozog sa prestal vyvýjať v ôsmom roku života. Telo bude rásť, no ona ostane dieťaťom.. Nikdy sa skutočne nezamiluje, jej ženské hodiny nikdy nezačnú tikať... No žije a stále bude žiť vo svojom detskom svete, nikdy jej nebude chýbať ten život, ktorý nikdy nepochopí. Nespozná... Keď nevieme, že niečo existuje, nemôže nám to predsa chýbať nie??... nikdy nespozná pocit zvlaštneho smútku, ktorý niektorí volajú depresia alebo melanchólia...
Však mrzí ma, keď sa jej pozdravím, pozriem do jej prázdnych očí a cítim chlad. Chlad jej života.. Len sa ticho odzdraví a beží preč.. Má už skoro dvadsať....
Nečakajte na nešťastie, otvorte si oči už teraz! Berte svoje problémi z nadhľadu.. Ok??