:)

Práve pred pár dňami sa stalo niečo nezvyčajné :). Neverili by ste tomu, vážne, ani ja som tomu nechcel veriť, ale v slabej chvíľke som bol šťastný. Skutočne, bol som rád, že žijem, bol som vďačný. Neviem komu, možno nášmu jednotnému trojboju, alahovi, alebo len mojej mame, za to, že som.
Dosť zvláštne. Skutočne. Už od vianoc som nebol v depresii. Mám pocit, akoby som sa s ňou naučil žiť, akoby tu stále bola, ale ja ju potláčam a odháňam do úzadia. Som rád, že som sa jej zbavil, aspoň zatiaľ. Príde leto, prázdniny a ďalšia kritické obdobie, takže sa otestujem.

Keď tak spomínam na časy, keď mi bolo tak strašne nanič a hľadal som psychiatra s obavou, aby som si neublížil, nevidím len čierňavu. Viete v tom momente vám je tak zle a cítite tak odpornú, tupú imaginárnu bolesť, ktorá je až príliš skutočná, že sa vám nechce žiť. Nezamýšľate sa nad okolnosťami týchto stavou. No teraz, keď sa pozerám na to celé s triezvou mysľou, zisťujem, že vtedy som cítíl niečo nezvyčajné. Bol to tak krásny pocit, ktorý sa nedá opísať. Bolo to akoby niekto stlačil pauzu a všetko zastavil. Vnímal som každú jednu sekundu toho obdobia. Najsilnejšie spomienky mám z tej doby.
Takže kto vie, možno depresia nie je až taká pliaga ako sa hovorí... No pravd povediac, netúžim sa s ňou opäť stretnúť. Myslím však, že tá chvíľa sa blíži :) ..