:)

Boli časy keď mi bolo zle. Nemal som chuť na nič. Chcel som len sedieť alebo ležať. Pozeral som telku aj desať hodín denne a bolo mi to jedno. Známky sa rútili dolu vodou a bolo mi to jedno. Mal som štvorky len vďaka opisovaniu. Nechodil som von, nemal som kamarátov o prijateľoch ani nehovoriac. Ľudia v škole sa pýtali či nefetujem. Ani sa im nečudujem. Stále som sedel v lavici, keď sa mi už nechcelo tak som prešiel na schody. Kapucňa na hlave, len aby nikto nevidel moje mastné vlasy alebo kruhy pod očami. Na hodine som sedel a myslel som na veci, o ktorých ani vám nemôžem napísať. Keď posledný krát zazvonilo zobral som si veci a šiel domov.... Doma hodil tašku a pozeral na telku. Večer som ležal, snažil sa zaspať. Snažil som sa nevnímať tú trpkú tupú bolesť kdesi hlboko hrudi. Ležala v mojej duši a celú ju pohlcovala. Bola takmer neciteľná, no nňa mučila. Nenávidel som ju... Žijem ešte? Pýtal som sa sám seba neraz.... Chatoval som na depresívnych fórach prispieval, plakal nad samým sebou. Plakal som nad svojim osudom. Myslel som si, že takto prežijem celý svoj život... Prvýkrát som spoznal depresiu.
Však asi po polroku sa to zmenilo a ja som sa dal dokopy. Mal som sa fajn. Našiel som si nových kamarátov a myslel, že som slobodný. Mám pokoj už navždy vravel som si.... NO asi o mesiac sa čosi zlomilo a Nohavica sa oäť obiavil v mojom mp3. Ach jo. Už som nemal nato energiu. Nebol som pripravený. No namiesto toho aby som sa jej bránil som počuval depresívnu hudbu a utápal sa v svojom žiali. V tomto období som si povedal, že nie. Nemôžem spadnúť do ničnerobenia. A tak som sa občas aj niečo učil a keď mi bolo najhoršie čítal Harryho Pottera. Čítanie mi veľmi pomohlo a nejak som prečkal toto obdobie.
Bolo mi lepšie. Prešli ďalšie týždne a ja som si zas myslel, že moje pubertálne depresie sa vytratili. No potom ich vystriedal pocit absolútneho šťastia. Však ten pocit príliš rýchlo vystriedala depka... Takto to pokračovalo asi rok. Striedanie období... Až kým mi došli slzy a ja som túžil umrieť viac ako inokedy. Striedavo som odolával a podliehal. Nakoniec som však povedal dosť! Bol som na konci. Na konci svojich síl. Mal som navýber. Srť, alebo život??? Volím si život. Ten ktorý tak nenávidím a ktorý mi ukázal len tú škaredú stránku. Nemôžem umrieť. Povedal som si. Veď čo moji rodičia a kamaráti, ktorí ma majú radi napriek mojej hlúposti??? Hľadal som číslo na cvokára a aj som ho našiel. BOl som oshodlaný niečo robiť so samým sebou. Vymazal som Nohavicu a začal ignorovať depresívne stránky... Začal som čítať. Našiel potešenie v škole a spoznal Schopenhauera :) Toho človeka, ktorý asi jediný mi vie prehovoriť do duše. Jeho články sú tak iracionálne a poväčšinou tak nemožné, ale dobre sa to číta. Z jeho textov cítim niečo čo sa ma týka...

A tak som sa dal dokpy. Zvolil som si život a ten si aj žijem. Nie som šťastný, no ani nešťastný. Som a som stým zmierený. Kráčam si svojou cestou a život prijímam taký aký dostávam.
Depresiu som nemal cez pol roka. Už nečakám, že som sa jej zbavil na stálo. Jej prítomnosť cítim všade. Každý deň keď zaspávam. Najvdäčšiu obeť som musel však dať. Musel som sa vzdať toho, čo tvorilo mňa. Musel som sa vzdať citu. Vzdať sa lásky. Aspoň na čas vravel som si. Veď ono to prejde... A raz budem pripravený. No bojím sa, že som sa mýlil...Vzdal som sa lásky na stálo, rovnako ako iných citov. Som s tým však zmierený aj keď už vážne nevidím potom zmysel môjho života. Ale žiť bez dôvodu iba preto aby sa moji rodičia netrápili?? Nie je to trápne? Netuším a ani nechcem vedieť..
Ani neviete koľkokrát som si vravel, že sem nenaíšem viac depresívny článok. Cítim sa trápne. Mám pred vami pocit akoby som sa ľutol. Akoby som vá vravel aký som mučeník. Prosím prepáčte mi to moji čitatlia. Som vám vďačný a vážim si, že venujete čas na čítanie mojich článkov. Píšem ich aby som dostal zo seba von všetko to, čo ma ťaží. Už to nechcem viac nosiť v sebe. Chcem, potrebujem sa vypísať. Raz príde doba keď aj ja budem písať vtipné príhody zo svojho života. Zatiaľ ešte pracujem na sebe.... Prajem pekný večer :))