:)

Včera som bol na prechádzke s človekom, ktorý bol pre mňa tak dôležitým. Tak veľmi som ju mal rád. Mal. To je ten hlavný problém. Už nemám a je mi to ľúto. Nemá význam pýtať sa samého seba čo sa stalo. Dávno to viem. Ležíme na tráve uprostred lúky obklopenej lesom.Ja počúvam slová, ktoré z nej vychádzajú jedno za druhým, len tak plnynú a roztápajú sa vo vzduchu a večnosti. Ja pozerám pred seba a mysel mi okupuje ticho, ktoré sa tam rozhostilo už tak dávno. Usadilo a nechce odísť. Tým dôvodom, pre ktorý už viac nie dôležitá je ten, že sa meníme. Stále som si opakoval: "To oni. Prečo sa tak menia pred mojím zrakom? Čo sa to snimi deje? Prečo kráčajú k priepasti?" Chcel som ich odohnať, ale nevedel ako. Chcel som kričať, no nedkoázal. Stále som sa tak veľmi o nich bál. O všetkých mojich kamarátov a známich, ktorých lákalo prechádzať sa po tenkom ľade. Tých krásnych a škaredých ľudí, ktorých som nechcel opustiť a napriek tomu ich opustil... Opustil som ich, pretože som prežíval svoje obdobie. Časť života, ktorú nedokážem slovami opísať. Boli to chvíle, keď som bol na dne svojej existencie. Nemal som nikoho, ani seba nie. Niečo metafyzické prešlo mojim duchom a telom. Prešlo nič neostalo ako predtým. Podpísal som zmluvu s diablom. Musel som, aby sa to skončilo, aby som už necítil to všetko, aby som nevidel bolesť, aby som necítil bolesť. Ale to bolo dávno. Veľa vody odvtedy pretieklo a ja som si myslel, že som vyliečený.l Veď sú tomu už takmer dva roky. Dva roky za ktoré sa nestalo takmer nič a v podstate všetko. Všetko, čo mohlo opäť vyvolať krízu a depresiu som vyradil zo svojho života. Odosobnil som sa. Odosobnil od svojho života. Ja predtým prudký cholerik som sa stal absolútnym flegmatikom. Ja, stále hádajúci sa stal som sa človekom bez konflitkov. Niečo zomňa počas tých dní, týždňov, mesiacov umrelo. Ale bolo mi fajn. Veď nič nebolelo, nič som necítil a žil svoj život bez problémov. Však žilo som ho ja?. Žijem ho ja? Už neviem kto som. Tí ľudia, ktorí potrebovali pomoc, ako som si myslel, sú na tom omnoho lepšie ako ja. Možno žijú životmi bláznov. Možno žijú ako som žil ja. Ako už nedokážem. Prešiel som premenou, ktorú som si nikdy nepriznával, ktorá ma tak zasiahla a urobila zomňa človeka, ktorého nepoznám, ktorého nemám rád. On sa nedokáže nadchnúť, ani tešiť. Tešiť z ničoho. Ani sa nechce. Necíti potrebu. Je apatický a žije len z povinnosti. Je spokojný, lebo takí sú ľudia, ktorí vedia, že nič nestratia. Taký som ja.