:)

Bol som šťastný, bol som krásny, bol som mladý. niečo sa stalo. Niečo ma zmenilo, zmenilo a zobralo časť môjho ja. Cítil som sa zle, pridlho som kľačal, príliž som znenávidel život. Oslepol. Nevidím , nedokáže ma nadchnúť tento svet. Som prázdny. Vyhorená schránka, s veľkým kusom ľadu vo vnútri.

Večne som sa sťažoval, nadával na tento svet, no zároveň aj dúfal. Mal som veľký kus viery, ktorá ma držala nad vodou. Viery, ktorá ma robila človekom. No dnes ma opustila. Som púšťou na ktorej sa už neudeje nič.

Dnes som prežil čarovný večer. Pri západe mesiaca som pozeral na dievča s ktorou ma spája niečo nadpozemské. Rozprávali sme sa, hovorili o živote, svete, o tom čo nás čaká. Hovorila a ja som počúval. Počúval a vôbec to mnou nehlo. Len som nemo stál a cítil prázdno. V ten večer bola krásna. Najkrašia na celom svete. Nič.

Končím. Cítim, že tento svet mi už nem viac čo ponúknuť. Mal som nádej, mal som vieru. Vieru v budúcnosť vieru v krásu a lásku. Som slabý na tento svet, tento život. Je konečná a ja už nemám viac vzdušných zámkov. Všetky som zničil. Neviním nikoho. Všetko som preklial. Som príveľmi ďaleko a cesty späť niet. V poriadku, mám žiť taký život, budem, príjmam ten údel. Som zmierený so svojou budúcnosťou rovnako aj minulosťou. Budem kráčať ďalej po svojej ceste pokropenou krvou, budem mať hlavu vz´týčenú a neobzriem sa za seba.

Už nemôžem viac sem vylievať svoje srdce. Je v tom piveľa špiny, čakal som na deň, keď budem môcť napísať niečo plné šťastia a radosti. Nemohol som. Už sem nikdy viac nenapíšem, kým nebudem šťastný.

Ďakujem vám ešte raz Vážení ľudkovia z blog.sk mám vás rád, no musím vystupovať.

Zbohom.