:)

Už dlho sa vám chcem s niečím priznať. Napísať svoje vyznanie, svoj manifest.

Všetky články, ktoré som dosiaľ publikoval, boli iba obyčajné táraniny človeka, ktorý bojuje proti sebe samotnému. Nechcel som veriť, popieral som a každodenne hľadal východisko z mojich smútkov, zo žiaľu a bolesti, ktorá ma obklopovala pri každom kroku. Však bol to márny boj.

Je to akoby ste chceli urobiť z mesiaca slnko. Márne, neskutočné. A zbytočné. Veď nie len slnko je pekné. Mesiac je krásny tiež. Nie len noc a tma ho sprevádzajú, ale aj prechádzky a bozky milencom, z ktorých nežne odhaľuje iba to potrebné.

Ba ani samotou netrpí. Sprevádzajú ho hviezdy, ktoré sú niekde v diaľke a spolu sním tvoria dokonalý obraz večnosti. Občas dokonca aj mesiac stretne slnko. Slušne sa ukloní, nasaje atmosféru čerstvého teplého vánku a prenechá službu svojmu kamarátovi, ktorému nie je sokom.

A to je práve ten dôvod, pre ktorý ja sa priznávam. Som tragická bytosť. Tragická vo svojom vnútri. Ja, nedokážem sa tešiť z vecí, ktoré tešia tých všetkých žiariacich ľudí. Mám rád tie večery, keď môžem niekde v tichu a pokoji čítať svoju knihu, vyfajčiť pár cigariet a pustiť si hudbu. Mám rád chladné prechádzky a rozhovory s ľuďmi, ktorí pre sú pre mňa viac ako všetko bohatstvo na svete. .. Nemám ich veľa, ale každého z nich by som oplakal viac, ako celý svoj útly majetok, ktorý mám, alebo skôr, ktorý raz budem mať.  No asi najradšej stretávam tých, ktorý ma nútia sa usmievať a úsmev rozdávať. Nežil by som, keby tu neboli oni, všetci tí, ktorí ma nabijú pozitívnou energiu a učia ma ako malé dieťa tešiť sa z vecí tak prirodzených a tak pekných, no mnou nepovšimnutých.

Som tragická bytosť, ja som si nevybral. Temnota je vomne, no ona nie je len zlá a krvilačná, vie byť aj pohladiť, byť nežná. Boj s ňou je zbytočný. Mnohokrát sa mi chcela prihovoriť, no ja som bol hlúpy a nedovolil jej vyriecť ani slovo. To ona tak trpela, nie ja. Chcel som byť niekým, kým nie som, chcel som byť prázdnym.

Neviem kto som, však aspoň viem kto nie som.

Viete to aj vy?