:)

Včera som rozmýšľal.. Konečne som prežil deň, ktorý mi tak chýbal počas školy a neustáleho stresu. Mal som deň pre seba a dosť času na to, čo sa mi len zažiadalo. Bol som pripravený stráviť ho najlepšie ako viem.
Mal som plán. Plán na celý tento týždeň. Bol som odhodlaný rozvíjať sa telesne i duševne. Chcel so ísť do posilovne a už som si rozpočítaval peniaze, aby som vede, koľko vstupov si môžem dovoliť. Chcel som čítať, konečne nájsť nejakú minútu aj pre moje rokmi zanedbávané a tak veľmi potlačované myšlienky. Áno. Môj plán, ktorý som v sobotu vypracoval bol dokonalý. S dobrým pocitom som si ľahol do postele a zaspal.

Snáď si viete predstaviť, ako to na druhý deň vyzeralo. Zobudil som sa asi okolo desiatej a spravil si raňajky. Konečne po dlhom čase som mal možnosť pozrieť priateľov a tak som si sadol do pohodlného kresla a papal. Cvičiť môžem ísť aj po obede, nie ?? Veď tak to je aj zdravšie. So záverečnými titulkami som vypol telku a hodil sa do postele s knihou v ruke. Ako milujem tieto rána, keď nepociťujem žiaden stres a môžem s čistou hlavou, bez pocitu viny len tak ležať a čítať.

A tak som aj zvyšok doobedia strávil s nenápadnou žltou knižkou od Irvinga Stona. Životopis jedného z najinšpirujúcejších a pre mňa najmilších maliarov (veľa ich nepoznám, ale nevadí) Vincenta Van Gogha. Je to jedna z tých, pár kníh, ktoré keď človek prečíta, nedajú mu pokoj. Jednostaj, keď som sa prehrabával v našej malej knihovničke, ona na mňa pozerala a nútila ma ju zobrať do ruky. Neodolal som. Zobral som ju do ruky, prelistoval.
Pospomínal na staré časy a automaticky si ľahol a ponoril sa do života mladého muža, ktorého zranila a zradila láska. Všetko, čo zobral do ruky sa rozpadlo. Bol synom bohatého a úspešného obchodníka s umeleckými dielami. Mal pokračovať v otcových šľapajách. Mal sa stať jedným z najváženejších ľudí svojej krajiny. No on zlyhal. Nedokázal študovať a nedokázal viac predávať obrazy. Možno za to mohlo sklamanie z lásky, náhla strata ideálov, alebo jeho vnútro, ktoré ho nútilo vydať sa inou cestou. Mnohí ho považovali za blázna, chodili sa mu vysmievať a kričať naňho pod okná jeho domu. Za svojho života nikdy nepredal ani jediný obraz a tento veľký muž umrel pocitom zlyhania.

Zvyšok dňa prebehol príliš rýchlo. Ani som sa nenazdal a bol večer. Slnko pomaly zapadalo a mne sa zatvárali viečka. Len letmo som si spomínal na svoje predsavzatia na ten deň. Nesplnil som ani polovicu toho, čo som chcel. teraz sa čudujem ako som ma mohlo napadnúť, že vôbec nájdem toľko pevnej vôle v sebe a pôjdem cvičiť. Je to ako so mnou a bojovími umeniami. Poznám asi všetky stránky klubov, niektorým som aj napísal mail. Nechal som ich ujistiť ma, že s môžem začať kedykoľvek budem chcieť, len si mám zobrať tepláky a tenisky. Nikdy som tam nebol a pochybujem, že niekedy túto výziu uskutočním. Ale veď kto vie ?

Tým som však ešte neskončil deň. Myslel som veľa na tento blog a na vás. Na to, čo si asi hovoríte, ak čítate tento blog. keď čítate moje články, ktoré vám nemôžu povedať takmer nič, pretože vyjadrujú môj vnútorný život a boj, ktorý sa koná v pod povrchom mojej osoby. Preto som sa rozhodol, že končím so svojimi úvahami. Nevidím význam ich uverejňovať. Rovnako aj výlevy, ktoré sú pre mňa dosť citlivé, no vám musia pripadať ako horekovanie pubertiaka. Už sa viac nechcem cítíť pred vami nahý. Nahováram si, že mi na vašich komentároch nezáleží, ale previdelne kontrolujem návštevnosť a pri každom novom komentári sa poteším...

Takže týmto mením charakter blogu. Budem sa snažiť písať o veciach, ktoré ma zaujímajú. O filozofii, veľkých ľuďoch, knihách, ktoré som si obľúbil. Nie som presvedčený o správnosti svojho rozhodnutia. Možno ho poruším, lebo mi práve došlo, že potom stratí tento blog svoju podstatu, pre ktorú som sa rozhodol ho písať. No určite bude menej osobný.

Príjemné čítanie :)