:)

Kurzor bliká... Neviem čo písať, no cítim, že musím. Musím to dať zo seba von. Nie nie je to depresia. Neidentifikovateľý pocit sa mi ženie v útrobách duše a hľadá cestu na únik. Túžim ťa stretnúť. Áno teba, dievča môjho srdca. Iba tebe som mohol povedať čokoľvek a pritom videl pochopenie v tvojich očiach. Ten úsmev bol taký šialený ako tvoje nápady. Tvoje myšlienky ma mnou stále otriasli a nechali ma v nemom údive. Vidím tvoju tvár, keď zavriem oči. Cítim tvoju vôňu, a počujem tvoje slová.. Chýbaš mi... Ale bol som zmierený, vyrovnaný s tým, že mi sa nemôžme dať do kopy. Možno by to spôsobilo svetovú pohromu, kazilo deti, alebo jednoducho by to nefungovalo... Bol som šťastný, lebo si bola šťastná ty. No už to neplatí. Vidím ako sa rúcaš dole kopcom a ja som tak vzdialený.. Nedosiahnem. Nemôžem ti podať záchrannú ruku. Viem, ani to nečakáš. Ale..................................................................... Ale... Pozerám sa z okna, prší.. Cítim ako kvapky dažďa pomaly zotierajú kúsok po kúsku moju minulosť. Fuj! že mu to nie je odporné. Mal by som sa tešiť, no mne do smiechu nie je. Som pripútaný k minulosti a mám pocit, akoby sa niekto snažil mi ukradnuť časť môjho poctivého ja. Nie zabránil som tomu.. Stačilo pár písmen v prehliadači. Www.depka.sk. Minulosť sa vrátila... Staré mena, osudy. Myšlienky sa vybrali na púť a nechceli sa vrátiť. Asi sa to nehodí a týchto ľudí poznám len z chladných písmen a pseudonimov, ale chcel by som ich pozdraviť a vyjadriť im svoj rešpekt...otacom, babez, nicushca. Kamarátke, ktorá pije primnoho alkoholu, aby sa vyhla realite a dostala sa do svojho sveta, a mnohým iným... Ste dobrí ľudia. Silnejší než mnohí, tí čo na vás kydajú.... Je mi to ľúto. Ľúto všetkých tých osudov ľudí, ktorí premýšľajú nad tým ako su podrežú žili... Najradšej by som ho zbil, vrieskal naňho až kým by moje slová neprenikli cez jeho stenu, ktorú si budoval tak dlho. Zsjtra mám napísať do slohovej práce, že svet v ktorom žijem je ten ktorý som si vysníval.. A nedokážem sa pritom vyhnúť sarkastickému úškrnu... Koľko pokrytectva sa v tom skrýva... Že každý je strojcom vlastného osudu. Vykrikujú ľudia, ku ktorým bol štedrý.... Ale povedzte to dievčatum ktoré malo otca alkoholika a matka na ňu kašlala. Aká bola jej chyba, že prepadla alkoholu a drogám? Citlivosť? Strach a beznádej... život s osud je sviňa. Presne tak sa musí správať aj človek. Ale... už stačí....Berte to tak ako to je napísane :)... Ako veľký príval emócii...