:)

Ak by som bol básnikom napísal by som tisíc básni.. Ja to neviem vyjadrit ani slovami. Spoznal som dievča. Je to len herečka, hovoril som si. Dnes je to jediný človek, ktorému by som bol schopný povedať všetko. Pri ktorom by som sa nehanbil za to kým som. Nikdy som si nemyslel, že budem raz poznať človeka, ktorému dokážem ukázať moje ja. Jej to túžim povedať, nakresliť, nebojím sa, že ma odsúdi...
Spoznal som človeka, ktorý ma priťahuje vnútrom. Je taká pekná. A ako sa jej stále milo zvraští nos, keď o niečom zanietene rozpráva. Tak zvláštna a pritom taká obyčajná na vonok.  Ako sa snaží chápať a pritom bojuje s mojimi názormi.
Neviem ako vám to povedať. Pripadá mi to také hlúpe a nevýštižné. Pred troma rokmi som nemal nič. Dnes mám všetko, čo môžem chcieť. Svoju cestu v ktorú verím, ľudí ktorých mám rád. Dokonca som našiel niekoho, koho by som dokázal raz milovať. Je to skutočné? Pýtam sa sám seba. Môže taký stav trvať dlhšie ako pár týždňov?
Dokáže ma mať niekto mať skutočne rád? Keď to sám nedokážem?
Pred pár týždňami som ešte ničomu nechápal a dnes všetko do seba zapadá až príliš dobre na to, aby to bola pravda.

Prečo neviem pekne rozprávať, to čo ženy chcú počuť? Stále poviem nejakú hlúposť, ktorá všetko pokazí a toho sa bojím aj teraz. Že urobím, alebo poviem niečo nevhodné a ona si povie, že to radšej nebude somnou skúšať. Stále, keď cítim to napätie vo vzduchu, tak len pozerám a nie som schopný vydať zo seba ani hlásku. Ja neviem hovoriť o svojich pocitoch. Nikdy som to nerobil. Stále som napísal iba pár riadkov.

Musím urobiť prvý krok. Ale ako? Kde? Čo mám povedať? Filmy klamú. Nič nepríde samo.... Ako jej mám povedať čo premňa znamená? Ako ju mám rád, že sa len pri nej cítim slobodný? Že len keď som sňou, tak som šťastný?