Úzkosť, strach a beznádej. To sú moje pocity. Aj tento článok začína pesimisticky. Tak ako každý iný. Aj pri tomto sa cítim trápne. Tak ako pri každom inom. Moje pocity sa menia, často a radikálne. Príjemné a šteklivé myšlienky bývajú chvíľami mčivými, ktoré ma ženú do krajnosti psychických síl. Dostávajú ma na hranicu reálneho a snového, šialenstva a triezveho rozumu. Triezvy rozum zavše zvíťazí.
Však to nestačí. Všetko to, škaredé a nepekné sa usadilo niekde v mojom vnútri a tlačí na steny mojej duše, ktorá je tak krehká. Ona kričí a bráni sa.
Môže plakať, môže kričať aj banovať nad všetkým zlým. Môže ľutovať, že sa narodil, ale aký to má úžitok? Čím mu to bude pre osoh?
Namiesto toho aby plakal keď sa mu, keď sa mi plakať chce, len knihu zdvihnem a začnem čítať, zapálim cigaretu, pustím si hudbu, alebo nalejem pohárik do plna. Len preto, len aby som utíšil ten hlas, uhasil plameň, ktorý sa derie a nedá mi pokojného života užiť.
Ja nie som blázon, nie som ani večne smutný, nie som ani večne depresívny, niekedy sa smejem, chodím po svete so žilami plnými endorfínu a v mysli malé iskierky šťastia, tie dôvody pre ktoré sa mi oplatí žiť. Tie chvíle, keď vediem rozhovor o veciach ktoré znamenajú pre mňa celý svet a vidím záujem v očiach tej, druhej osoby, keď sa len prechádzam za slnečných dní a počujem ako všetko okolo mňa, navôkol spieva svoju pieseň radosti, alebo za daždivých dní keď hraje dážď svoju sinfóniu a moje srdce sa rozplýva. Moje vnútro nadobúda ten krásny, neopakovateľný pocit dokonalosti. Ako keď sama Dokonalosť ukazuje skryté poklady, plače nie pre bolesť, nie pre šťastie, plače preto, že je krásna, dokonalá.
Som človek, ktorý má mnoho podôb, však všetky tie ústia iba do jednej, jednej skutočnej osoby, ktorá občas trpí, ktorá cíti, možno viac než by mala, ale nie je chladná, možno iba sama a snaží sa zabudnúť na to teplo, ktoré z nej vyžaruje. Tá bytosť je nádherná a strašná zároveň. Kričí, plače a smeje sa. Je zmetená, je osamelá.
Je však šťastná vo svojom smútku a nemieni sa viac za to hanbiť. Je skutočná a to je jediné, čo je dôležité...
Ja neviem čo dodať. Každý môj článok odosielam s malou dušičkou, cítim sa zahanbene, mám pocit, akoby som na svet dával niečo, čo tam nepatrí, akoby každý môj článok bol rovnaký napriek tomu, že moje pocity sú vždy iné. Však nie vždy zlé, smutné. Iba moja myseľ stále kamsi zablúdi do sentimentálnych končín.
To som však ja a tam som doma, nech aspoň niekde je moja identita skutočná. Nech som aspoň k niekomu úprimný v tomto svete.
Komentáre
vďaka za článok
apeiron