Tento blog vznikol ako pokus napraviť svoju osobnosť sebareflexiou, ktorá by mi pomohla zamyslieť sa sebakriticky, poľutovať svoju osobu, nadávať na tento skazený svet.
Píšem ho už dlhšie ako rok. Zistil som, že ľudia, ktorí navštevujú blog.sk sú zvláštni a skvelí:). Toľkokrát som sa so strachom pozeral na komenty v ktorých som čakal výsmech, alebo zhrozenie. Našiel som však len porozumenie a láskavosť. Pomohli ste mi toľkokrát vyčariť úsmev na mojej tvári.
Je to smiešne. Človek, ktorý ma pozná osobne ma pozná menej, tisíckrát menej ako ten, ktorý si občas pozrie tento blog. Chcel by som ho niekomu ukázať, vidieť jeho reakciu. Zistiť ako by sa zmenil jeho pohľad na mňa, keby zistil, že ten veselý chlapec je vpodstate takto poznačený a až tak veselý nie je. No nikdy to neurobím.. A aj vám by som chcel povedať, že ja nie som až taký divný ako si myslíte. Možno moja časť. Tá, ktorá nikdy nepoznala šťastie, ktorá je pred svetom ukrytá. Pre ňu je tu tento svet, trochu temný a pochmúrny. Mám ho rád a som zaň vďačný. Vďačný Vám, za to, že ste tak ochotne znášali výlev mojich pocitov, o ktoré by som sa nedokázal podeliť so svojimi s ľuďmi, ktorí ma poznajú.
Aj dnes prichádzam na toto miesto, pretože mám pocit, že mám opäť raz pocit, že tento svet nemá nič spoločné so mnou. Mám veľa kamarátov, s ktorými sa denne stretávam, no ja k nim nemám žiaden vzťah. Necítim ku nim nič. Stretávam sa s nimi iba z jediného dôvodu. Bojím sa samoty. Necdokážem byť sám so sebou a tým čo mám v hlave. Ak by som nechodil von asi by som neprežil. No poslednú dobu ostávam radšej sám. Každá spoločnosť je pre mňa únavná. Je dôkazom, že nikam nepatrím, keď pozerám okolo seba a všetko mi je cudzie. Ich smiech, reč, pohľady. Sú mi rovnako vzdialený ako som vzdialený ja im. Cítim sa tak osamelo.. Neviem, čo budem robiť ďalej. Čo by som mal. Čakal som, že zmenou školy sa všetko zmení a ono sa nezmenilo nič. Všetko naokolo je stiesňuúce svojou vzdialenosťou. Je to tak frustrujúce keď nepoznáte nikoho, ktorí by stál pri vás.
Komentáre
vitaj v klube
Aspoň niektoo :D
Ale to by mi všetko bolo ukradnuté. Nech ma hoc nenávidí polka planéty, len nech mám aspoň niekoho, komu by som mohol hovoriť veci ktoré sú zaujíímaavé pre mňa, ktorý by sa iba netváril , že počúva, že by sakra aj občas pocohpil čo hovorím...Ale neviem, asi pôjdem na špeciálne oddelenie nemocnice... Tam už niekoho nájdem s kým si pokecám o veciach, ktoré nie sú normálne :D:D
a ja ze som jedina.. :D
Apeiron, možno, že si divný, ale takí ľudia bývajú najzaujímavejší,
Čítam ťa...
:-))
apeiron, maja :)
maja, ty pises, ze je to denna realita viacerych z nas. tak preco sa potom tito ludia nestretavaju a nepokecaju o tom, co nenasli u sucasnych znamych? preco nejdu spolocne na akciu, s ktorou doteraz nemohli ist s priatelmi, lebo ich vysmiali. preco sa tu podporujeme navzajom slovami a vyplakavame, ako nas ostatni nechapu, miesto toho, aby sme hladali spolocnost ludi, ktori nas pochopia...
A ja sa nebojím
Mal som už veľa partií ľudí s ktorými som sa stretával. No nikdy to nedopadlo dobre. Rovnako ako teraz, po roku, keď sa pozerám na ľudí, ktorí by mi mali byť blízky sú premňa cudzí. Oni len jednoducho nemajú somnou nič spoločné somnou. Keď hovorím o tom, čo je premňa dôležíté, pozerajú namňa a nechápu čo im chcem povedať. Nedokážem im ukázať svoje pocity asi pred nikým a už vôbec nie pred niekym kto ani v skutočnosti nechce vedieť kto som...
apeiron
a hej, chapem tvoje pocity. mam pocit, ze akoby mi blizki ludia boli zrazu cudzi. ale vzdy pride potom niekto, kto ma z tohto pocitu vyvedie. je to sice vacsinou iba jeden clovek, ale aj to je super a vleje to do mna taku nadej. len myslim, ze takych ludi musi byt predsa viac, s podobnym humorom, podobnymi hodnotami. a je to vidiet aj na tomto blogu. ved kukni, kolki tvojim pocitom porozumeli :)
a precnievat dav, ako pise rozpravkarka je fajn vec :)
aperion
aby sa mi, ani náhodou neušiel, ani jeden z tvojich článkov :)) ,Stále čakám, že sa stane nejaká zmena, že konečne prečítam nejakú dobrú správu, ale ....keď prečítam tvoje riadky stále mám ten istý pocit, súhlasím s tebou, závidím ti tvoju úprimnosť, je mi strašne ľúto, keď vidím,ako sa trápiš,ale neviem ti ani len poradiť
a nakoniec...
...je pocit bezmocnosti ... a to sa opakuje stále dookola ...tak radšej ti tu,ani nenapíšem nič , ...ale som ti vďačná , za Tvoje úprimné, ľudské slova .... ja si to cením a vážim si takých ľudí
Iris :)
Aaa nie je to celkom tak ako sa to tu zdá...Skôr je chyba vo mne. Chýba mi schopnosť tešiť sa z jednoduchých vecí.
A ani nevieš koľkokrát som sa chystal napísať niečo pekné, pozitívne. Stále to však prešlo do niečoho divného :)...
A celé moje trápenie by sa bolo premňa skončilo ak by stál niekto pri mne... Čo je priveľmi zložité a úžasné aby sa stalo realitou... Ale ajtak mám veľa pekných období :):)....
musim este nieco, ked sa
pumandulka ma uplnu pravdu, ale o tom to prave je... nie vsetci co su nepochopeni si navzajom rozumeju.. je to v nas, v tych co sme na okraji... kedysi som bola viac na okraji, nestazujem sa na nic ine len na seba v podstate.. aj to oddelenie v nemocnici mi uz napadlo.. lebo nejde o spolocnost ale o nas. ... a to je az tak komplikovane az to zacina byt jednoduchym
normalka, co tu okolkovat, ved ked sa clovek citi sam a slaby, potrebuje chapajucu dušu... bud taka nie je, alebo na nu prave nemame stastie, alebo sme slepy a nevsimame si ze niekto co je na blizku nam chce pomoct.. kazdopadne nechceme byt slabi a sami.. howk
jj
Ďakujem za commenty :)