:)

asi týždeň bez príspevku. Prepáčte čitatelia moji, snáď mi to odpustíte :D.. cynické, ja viem.... Ale nevadí... viac krát som sa v poslednom čase snažil niečo napísať, ale skôr ako som sa k tomu dostal, moje emócie ochabli a mňa prešla chuť... Dnes som však odhodlaný.. Že aká bude téma?? Pre zmenu nič vážne, len obyčajné radosti a starosti každodenného života...Možno vás zaujíma
( alebo aj nie, ale môj blog a ja sa nepýtam), že čo sa za tú dobu odohralo... So,, veeľa veeľa učenia, štúdia. Mám tajný sen, vylepšiť si koncoročné vysvedčenie a dohnať asi jedenásť ročnú dieru kašľania na školu a jej ignorácie... Nie, že by som túžil zapadnúť, medzi inteligentov školy, i keď myslím že tam právom patrím, ide skôr o dôkaz a skúšku samého seba. Menšia terapia môjho podrýpaneho sebavedomia, ktorú som si naordinoval. Nebolo by pekné presedlať zo štvorkára na dobrého dvojkára, budem potom cennejší, pre spoločnosť užitočnejší?? nemám jednoznačnú odpoveď. rovnako moja snaha súvisí aj z problémom, ktorí mi spôsoboval dlhšiu dobu depresívne stavy. " Načo chodím po tejto zemi? Ak by som umrel, zmenilo by sa niečo? ľudia, ktorých mám rád by ma oplakali a svet by plynul ďalej. Po desiatich rokoch by si väčšina ľudí možno ani nespomenula na to, že som chodil po tejto modrej planéte.. Ale čo ak to nie je pravda? Veď celý život, svet sa skladá z nespočetného množstva náhod, rozhodnutí a dejov...ktoré bežia, jeden za druhým, zapadajú do seba ako skladačka. A stále keď umrie niekto, komu to nenáleží, skladačka sa naruší, vznikne diera, ktorá sa len ťažko opravuje... Mnoho osudov by bolo úplne odlišných...Celé moje okolie by malo život iný.. Nemôžem sa však ubrániť otázke: " Boli by šťastnejší? " .... Keď sa tak pozerám na svoje správanie, svoje reakcie a premrštené a často nevhodné chovanie je mi z toho všetkého smutno.. Dodnes si neviem odpustiť odporné správanie k mojej starej mame. Možno to znie hlúpo a sentimentálne. Ani som jej nepovedal, ako ju mám rád. Nepovedal som ďakujem za všetko čo pre mňa urobila. Ak máte niekoho radi, dávajte mu to najavo hneď, lebo nabudúce možno tú možnosť mať nebudete..
Stačilo na túto tému... Chcel som vám ešte povedať,, vám ktorí máte záujem utiecť zo sveta reality, šoférujte. Ešte som nenašiel lepší prostriedok na zamestnanie svojej mysle a odreagovanie, ani alkohol, ani drogy. Nechápem ale stále pri nich začínam viac premýšľať. Až to nie je znesiteľné a tak si dám ďalší pohárik a ďalší, až kým sa stratí spojenie medzi mozgovou kôrou a telom... Ten pocit, ten stav. Tak odporný a preklínaný, je v skutočnosti tak krásny určitým zmyslom. Ten pokoj, ktorý prežívate. Ležíte a je vám to jedno.. Vychádzajú z vás zvratky a vám je to jedno.. Život vám zrazu dáva zmyslel.. Vaše vnímanie sveta sa zúžilo do jediného bodu a to bytia. Zažil som to raz.. Dobre, možno dvakrát a stačilo.... To už som však príliš odbočil... Šoférovanie. Mám ho rád, keby to tak bolo vidno aj na mojej jazde. Týmto sa chcem ospravedlniť inštruktorovi, ktorého privádzam do nepríčetnosti svojimi poznámkami a rozhodnutiami ktoré sú nezlučiteľné s logikou. Myslím, že mu už došlo, že ja nemám toho s logikou veľa spoločného. Možno logické uvažovanie, ale prevedenie do praxe.... Aspoň verím, žee som mu poskytol dosť historiek ktoré bude rozprávať ďalším "obetiam". No stačilo o ňom. Raz mu venujem článok. Budem sa pozerať na vodičák s otrasným podpisom, fotkou na ktorej budem vyzerať ako utečenec, no budem sa usmievať, písať... Celá autoškola je pre mňa ako veľká skúška.. Mala ma naučiť šoférovať, no podarilo sa jej omnoho viac a ja pomaly odchádzam bohatší o tak mnoho... Som na seba hrdý:)..Touto veto by som to aj ukončil. Som na seba hrdý. Konečne po tak dlhom čase....