:)

Ťažko sa mi píše. Neviem ako začať. Som šťastný. Snáď toľko stačí...
Ja som šťastný, lebo nie som na svete sám. Je koniec. Koniec nad nezmyselným trápením, búchaním hlavy do múru. Bol som taký hlúpy. Celý ten čas tu bol niekto. Bola tu ona, dávala mi lásku, pocit užitočnosti. Toľkokrát som sa jej pozeral do očí a nevidel nič.
Stáli sme na zastávke a vtedy som ju uvidel. Takú akou bola pred piatimi rokmi. Stále som si myslel ako sa zmenila. Blázonko. Nezmenila sa. Obrovské vločky poletovali všade navôkol. Mysľou mi prebehli všetky tie chvíle. Keď sme len tak vybrali von, alebo keď sme sa túlali po dávno zavretej fabrike a ona sa bála ako malé dievčatko. Keď mi plakala na ramene, pretože sa zaľúbila do toho nesprávneho. Nezabudne na všetky tie rozhovori o živote, láske. Niekedy sme sa smiali, inokedy potichu trpeli. No mali sme jeden druhého. Obaja takí iní, zmätení a stratení. Keď si spomeniem na všetky tie hlúposti, ktoré sme napáchali musím sa smiať.
Asi som sa zamiloval. Nie tak ako mnohokrát predtým, keď som len túžil a túžil, cítil obrovskú potrebu mať toho druhého pri sebe. Asi som sa zamiloval a ani nevedel, že milujem. Možno som úplne vedľa, ale možno som našiel to, čo som sa bál, že nikdy nenájdem.
V tom, čo k nej cítim je niečo viac. Absolútny mier aj najsilnejšia vášeň. Metafyzická sila, ktorá drží naše kamarátstvo napriek tomu, že ona je stopercentný extrovert a ja introvert. To čo je  medzi nami je tým najkrajším čo som kedy zažil. Je jediným človekom pred ktorým stojí moje skutočné ja.

A viete čo? Netrápi ma, že nikdy nebude moja. Stačí mi keď viem, že je, že to skutočne existujem, že celý svet tým dostáva zmysel, ktorý som mu dávno zobral. Jedného dňa jej to poviem. Všetko.