:)

Nie som nadne ani zničený životom. Nie, ale bojím sa. Niečo visí vo vzduchu a mne naháňa strach. Posledné dni sú bláznivé a pritom na pohľad úplne obyčajné. Neviem ako to vyjadriť, ale desí ma pohľad do budúcnosti. To čo sa stane o päť, desať, päťdesiat rokov. Kde budem ja a čo bude so mnou. To budem tak ako doteraz žiť svoj život ? Budem rovnako sám ako som teraz? Dokážem tak žiť? Dokážem si vôbec vytvoriť vzťah, ktorý nebude povrchný, s niekým opačného pohlavia? Som príliš slabá osobnosť na život v tomto svete. Moja psychika je podrytá množstvom malých dier ktoré ju pomaly zničili a budú ničiť, kým bude ešte čo. Nechcem prechádzať životom len tak. Zo dňa na deň, prežiť pár pekných chvíľ žiť s človekom, ktorý sa mi časom odcudzí a nakoniec umrieť. Existencia, ktorá tu len bola, prešla svojou povinnou cestou a premenila sa na prach. Tak ako skončí každá jedna na tejto zemi. Možno je niekto lekárom a zachráni tisíce životou, možno niekto vedcom, alebo iným významným človekom, ktorý sa zaslúžil o niečo veľké a tak sa zapísal do dejín. Našich. Ale čo to je? Tak ako umrie človek, tak umrie aj celé ľudstvo a nič čo kto urobil nemá význam. Chýba mi motivácia. Nedokážem veriť v dogmy, ale rovnako aj nedokážem žiť pre nič. Nevidím logiku. Nikde. V sebe, v iných, v celom svete. Zmení sa to raz? Neverím, len budem unavený z večného prežívania svojich pocitov, ktoré ničia moje ja a zabudnem na seba, svet, a budem iba čakať kým stiahnu oponu... Nepáči sa mi to čo vidím okolo seba, no nedokážem nič urobiť...
prepáčte, ale potreboval som sa vyplakať na vaše ramená :)...aspoň ku vám môžem byť úprimný.<