:)

Len tak rozmýšľam. Kam kráčam, prečo? Ako stále poslednú dobu prichádzam o chuť do života. Nie ako keď má človek samovražebné myšlienky. Je to skôr ako niečo vážnejšie. Nevidím totižto dôvod prečo žijem. Mám vari chodiť po tejto zemi len kvôly priateľom, rodičom, alebo iným ľuďom, ktorí ma majú radi a smrťou by som im ublížil? Tak to je smiešny dôvod. To vám poviem... Trochu odveci, ale nevadí. Môj zážitok s mamou. Bolo to asi včera, jej hláška: " Bála som sa o teba, ak by sa ti niečo stalo, asi by som to neprežila. " Keď som to poču, prebehol mi po chrbte mráz. Tá, ktorá ma pred pár rokmi, ako malého chlapca skoro zabila mi tu bude rozprávať. Je pravda, že som bol drzé a nevychované decko bez rešpektu voči autoritám, no to som aj teraz, len trochu tej výchovy sa namna nalepilo. Každodenné hádky, urážky, znevažovanie. Zničila moju hrdosť, vytvorila pocit menejcennosti, zakomplexovanosť, z ktorej sa dostávam ešte stále. Mal by som sa jej asi aj poďakovať. Spravila zo mňa silnejšiu bytosť. Nikto mi viac neublíži. Posilnila ma a tak poslala do sveta. ďakujem mama... Ale naspäť k podstatným veciam. Smiešny dôvod, alebo nie, je skutočný. Skoro by som zabudol. Nie, nie je najdôležitejší. Keď chodím po uliciach, pozerám sa na ľudí, pred očami sa mi mihajú milenecké páry, ktoré mi síce občas prevracajú žalúdok pri pohľade na ich vyplazené jazyky strčené asi až niekde k mandliam. Keď vidím ako idú dvaja za ruky, ich zamilované pohľadi,príde mi to všetko ľúto. Stále keď si nejaký kamarát nájde dievča, tak niekde v mojom vnutri to zabolí. Nezávidim im šťastie, som rád. Lásku ktorá bola vo mne som zabil. Vedome a dobrovoľne. No stále je vo mne kúsok neidentifikovateľnej iracionálnej nádeje, že aj mňa môže niekto milovať. Ale dovoliť to niekomu, znamená otvoriť cestu k samému sebe, k tej, ktorá je už tak dlho zavretá. Nie niesom pripravený. Vidím dievčatá, ktorým sa páčim a pekne po jednej každú zneškodňujem.. Asi je to choré. Neviem..Toto je môj druhý dôvod života, láska a sex. Myslíte, že mám otázku sexu riešiť ako prírodnú potrebu? Mám nájsť prvé dievča, ktoré sa na mňa usmeje a pomilovať sa s ním??? ... Myslel som na to, ale asi sa na to, no prieči sa to asi všetkým mojim zásadám.. Počkám si ešte pár rokov a keď sa nič nezmení tak to asi vzdám a vyrazím na "poľovačku". Pred pár mesiacmi, som našiel zmysel v poznaní. Paradox. Poznanie, učenie a múdrosť. Tak dlho som opovrhoval a pritom mi zachránili v správnom čase rozum. Objavil som krásu filosofie, dokonca aj fyziky, zistil som, že ma baví chémia. Keď prestane brať školské predmety ako nutné zlo, a zamyslíte sa o čom sa to vlastne učíte, prídete na to, že sú to všetko úžasné veci, ktoré vymysleli, alebo na ktoré prišli geniálni ľudia. Najradšej by som zakričal : "Hej vy, otvorte si konečne oči !!!"...Ale to nestaší. Inteligencia a poznanie, nie je všetko. Sú ľudia, ktorých podobné veci vzrušujú, no mňa iba zaujímajú. Nedokážem žiť pre múdrosť. Ale aspoň som pochopil, dievčatá v prvých laviciach, za ktorých vyrastú workoholičky, chladné ako ľad, s veľkým kontom na účte. Ale nie. Nerišim viac moje existenčné dôvody. Načo???... Ostáva mi tá najzradnejšia pokušiteľka viera. NEchcem žiť tak ako väčšina ľudí. Mať rodinu, ktorej obetujem všetko, potom odídu, ja zostarnem so ženou, ktorú už dobrých desať rokov nebudem ľúbiť. Možno budem mať šťastie a umriem skôr, ako sa stanem senilným starcom, ktorý nezvládne cestu na záchod a občas mu to ujde. Rodina ho bude obskakovať a on sa bude každý jeden deň pozerať, ako je jej na obtiaž. Bude len jedno veľé bremeno a všetci najbližší ktorí sa budu o neho starať, potajme si budú nemo želať aby si ho už "boh vzal". Uvidím... Len dúfam, že nezačnem brať drogy :)...Ale nie, Toto obdobie mám za sebou. Nechám sa unášať vetrom a občas len trochu pokrčím nohu, aby som zmenil smer. Budem letieť nízko a pomaly, aby som svoj zmysel nepreletel.....