:)

Stále keď rozmýšľam nad sovjím životom, nad šťastím a nešťastím vlastnej existencie hovorím si aký som hlupák. Nemám najmenší dôvod byť nešťastný. Ani niesom. No nie som ani šťastný. Žijem úsek života, ktorému chýbajú emoócie. Striedam krátke časové úseky, kedy necítim nič. Bolesť, radosť, lásku, nenávisť, žiarlivosť, smútok, nič. Obyčajné prázdno, ktoré to niekedy nevydrží a vybuchne. Exploduje z ničoho nič, z minúty na minútu a ja to cítim. To čudné prázdno, ktoré mi napĺňa dušu, srdce. Dám sa do kopy a idem ďalej. Nekedy by som bol radšej nešťastný. Videl by som aspoň jasný dôvod svojich pocitov. Takto však to všetko má iba jednu príčinu. Som sám. Nie je tu nik, kto by ma dokázal pochopiť. Chodím po svete, stretávam ľudí a nehcápem. Nechápem prečo robia to čo robia, hovoria to čo hovoria. Oni asi nechápu mňa. Ani nie pochopenie je to, čo mne tak chýba. Stačila by ľudská blízkosť. Ten pocit, že je tu niekto, kto stojí pri mne. Že aj keď ostanem sám, tak nebudem sám, pretože ma bude držať za ruku, obíjme ma, keď vyčíta z mojich očí smútok. Denne chodím medzi toľko ľudí, pár z nich mám rád a verím im a pritom sa cítim tak sám. Už ďalej nechcem tak žiť. Veď toľko pekných dievčat je naokolo mňa. Niektoré ma dokonca ani nepoznajú tak dobre a dokázali by si so mnou niečo začať. Tým by som ale porušil jednu zo zásad, ktoré sú pre mňa sveté. Nedokážem mať vzťah, byť neúprimný ku niekomu. Chodiť s dievčaťom a vedieť, že nie je tu iba premňa, že o pár týždňov nás to prestane baviť a jednoducho sa rozídeme. Chcem aby to nebolo len dievča, ktoré držím v náručí, ale partner, pred ktorým sa nemusím báť ukázať aký som... Mal som niekoľko vzťahov, ale to neboli vzťahy, skôr ich paródie. Bolo to dávno, pár rokov dozadu. Bol som mladý a hlúpy. Dnes som mladý a ešte hlúpši. Ja sa len bojím, že také dievča, ktoré som si vysníval nepríde nikdy a ja ostanem osamelým jazdcom. Ja neviem byť sám :(..........