:)

Ako tak premýšľam nad poslednými dňami, keď mesiac bláznov podal ruku láske, svet okolo mna sa zmenil na na veľké absurdné divadlo. Scéna bola dokonalá, scenár ho zaradili medzi divadlá pre fajnšmekrov a ja som hral hlavnú úlohu.

Romanticky založená neromantická postava obkolesená množstvom problémov, ktorá nechcela uveriť, bojovala celým svojím vnútrom proti ani sama nevedela čomu. Cítila tlak, cítila niečo zvláštne, nepochopiteľné. Ešte sa to nestalo. Trávila čas s niekym, kto jej bol úplne cudzí. Ale bol? opýtala sa... Odpoveď neprichádzala... čudné. Ten pocit poznám vravela si. Snažila sa rozpomenúť, no nešlo to.  Z týždňových prestávok, ktoré ich delili sa stali dni, hodiny.. Čudné... Tie rozhovory. Slová, ktoré počúval. Slová, ktoré vychádzali z jej, z jeho úst boli. čarovné. Oslobojúce... Ten čudný pocit silnel. Už vedel, čo to značí. Nechcel brániť. Nech. Nech je ako má byť ! Vravieval si. Mám právo na lásku. Každý to právo má ! Ľubiš ju? Ľúbi ťa ona? Otázky, ktoré mu prechádzali hlavou neustále v inej podobe. Vieš čo je láska?
Viem. Mal si rád. Vedel ako to predtým skončilo...
Nikdy sa to nesmie zopakovať. Nikdy. A čo sa opakovať má? Samota, bolesť, ktorá každodenne sprevádza život človeka, ktorý má v sebe toľko lásky a niet koho milovať? On neberie vzťahy ako hru s niekým kto je fajn. nedokáže to. Veľmi by chcel. Len tak si užívať. Stretávať dievčatá, ktoré sa mu páčia a iba sa pritúliť. Veď čo je na tom také ťažké? Nič. Všetko. Nedokáže si to predstavaiť. Je to preňho tak nesmierne neprirodzené...
Posledné dni sa niečo zmenilo. Nevedel čo. Na tom nezáležalo.... Cítil to, nemusel pochopiť na to aby vedel. Bol šťastný. Nebránil sa. Dovolil prúdu šťastia aby ho strhol z pokojného brehu. nedokázal robiť nič iné, iba plávať v hlbinách rozbúrenej rieky bez dna... Nikdy, s nikým sa tak necítil. Tá sloboda ho obopínala vlievala doň hmotu, ktorá zalievala diery v jeho vnútri. Prvýkrát sa nebál. Nebál ničoho. Všetko škaredé, čo sa pomaly rozkladalo a odporne zapáchalo sa zrazu zmenilo na lúky s tými najkrajšími kvetmi.. Tak to cítil. Dokázal rozprávať o sebe. O tom, čo bolo v ňom... Rozprával a rozprával a pri nej to neznelo tak ako to cítil....čím viac rozprával, tým mu tá špina pripadala menej špinavá. Tie škaredé a čudesné veci úplne normálne.... Všetko je fajn... Vedel, že nemiluje. No cítil. Cítil, že by to dokázal. Otvoriť novému človeku dvere do môjho skutočného života. Nepochyboval....

Už len.. Zimomriavky mu prebehli celým telom, keď na to pomyslel. Musíš niečo urobiť. Urobiť? Nestačí snáď to všetko pekné? Čo viac ešte treba? Stačilo tak málo. Dotyk, pohlad, otvorená náruč, pár slov... Len, aby pochopila, čo znamená.. Že to je niečo veľké... Predsa musí cítiť to isté. Videl ako sa na neho niekedy pozerala ... Stálo to niečo? Musím to urobiť, pomyslel si. Neprešla minúta aby na to nemyslel. Robilo mu to takú radosť. Radosť, však už poznačenú niečim trpkým...

Dnes vie, že urobil mnoho chýb. Pamätá si na ten deň. To osudové dopoludnie, keď boli spolu. Keď čakala, že niečo príde. Dala mu toľko času, že skoro nestihli odchod na chatu, kam sa chystali.... Nič neurobil. Pochopila? alebo nie? Nechcela chápať? Na tom nezáleží. O týždeň na to zistil, že si našla iného. Človeka, ktorým on opovrhovuje.
Len pozeral a nechápal. Bolo to také absurdné. Smiešne. Čakal, že ho to zničí, ale nič. Len prázdno. Opäť ten starý známy prievan.Pochopil a jediné, čo pocítil bol hnev. Hnev na seba. Ako mohol byť tak veľmi naivný? Zaľúbil sa, ale nie do nej. Ľúbil to zrkadlo v ktorom sa videl. Bol zaslepený a nechápal ešte, že to, čo sa zdalo tak čarovné bola len prázdnota, ktorej je plná. Tabula rasa, ktorá čaká na to, aby ju niekto zapísal.

Teraz som rád, že som nič neurobil. Nikdy by som si neodpustil, keby som bol tým človekom, ktorý by do nej vyril svoje meno, myšlienky a názory. Naplnil by ju nie krásou, ale špinou. Je to dobré dievča, ale nie premňa. Znie to ako zámienka, ale nie je. Viem to.
Možno raz príde žena, ktorá bude dosť silná na to aby zniesla ťarchu môjho ja. Možno skôr ako si myslím. Aj keď už nechcem veriť, verím.