Včera som bol na hroboch. Treba ich dať do poriadku. Keď som sa však rodičov spýtal prečo, len mi nevedomky odvrkli, že sa to patrí, uctiť si zosnulých. Ako som sa tak prechádzal medzi hrobmi nechápal som. Má to význam? Chodiť každý jeden rok na cintorín, kupovať kvety za stvoky korún len preto, aby sme splnili svoju rodinnú povinnosť?
Príde mi to všetko smiešne. Chodiť na cintorín, dávať kvety na kus žulového, prípadne mramorového kvádra, pod ktorým leží mŕtve a nehybné telo, ktoré necíti lásku ktorou mu dávame tie kvety. Je studené a mŕtve. Niet v ňom ani kúsok života..
"Úctu treba skladať ľuďom pokým žijú" vravieval môj starý otec. Za svojho života nestihol pripísať meno svojho už nebohého otca k menu matky. Nezáležalo mu na tom. Mal pravdu.
Ja nechcem byť pochovaný, ani sa nepotrebujem dostať do dejín. Keď raz umriem, chcel by som aby ma spálili a môj popol rosypali po lúke. Možno by sa moje bunky zázračne premenili a vyrástla by púpava, alebo fialka, alebo by som možno tvoril súčasť zelenej trávy, ktorá symbolizuje nádej.
Komentáre
apeiron, chodenie na cintorín...
a že Ti to príde smiešne?
možno dnes, možno o rok, možno aj o desať-dvadsať rokov...
a potom si možno uvedomíš, že to nie je ani o tom kuse žulového či mramorového kvádra, ani o tom studenom a mŕtvom tele, čo pod ním leží a v ktorom niet ani kúsok života...
je to o spomienke, o oživení ducha toho mŕtveho tela, je to o zamyslení sa nad pominuteľnosťou života a možno aj o pripomenutí si slov starého otca, ktorého studené a mŕtve telo leží bez kúska života pod náhrobkom, no jeho slová sú v Tvojej pamäti a znejú Ti v duši...
je to
vsetko je take, ako si to urobime...
Najradsej tam postojim sama, ked sa mozem zahlbit do spomienok, nik ma nerusi, aspon na chvilku mozem byt opat s nimi.
Nezalezi na tom, ci pod doskou nieco z tela zostalo, dolezite je to, co zostalo v Tebe...
Hanka
Ja hovorím o všetkom iba z môjho uhla pohľadu. Pre mňa je zbytočné chodiť na cintorín, tváriť sa vážne a dávať kvety na hroby. Stačí mi, ak si spomeniem na človeka, ktorého mám rád a ktorý už nie je medzi nami, pousmejem sa a keď je mi za ním smutno, zapálim sviečku. Nepotrebujem aby ležali pod zemou, pretože sú navždy v mojom srdci a nik ich nenahradí, ale toto všetko si už napísala ty :)
Možno niekto považuje za dôležA ako si napísala, chodiť na hroby a spomínať na nebohých pri ich pozostatkoch. Neberiem mu to a ani by som sa nikdy nedovolil to znevažovať. Ak sa tak náhodou stalo, tak prepáčte.
myslim,
Z mnohych veci sa vytraca to dojemne, ludske... pozrime len take Vianoce...miesto sviatkov rodiny, pohody, stretnuti sa u vacsiny objavi nakupna horucka,a preteky, kto kupi viac a drahsie, bude mat bohatsiu vyzdobu...
Je to vsetko o nas ludoch, je to v nas. Ak chceme nieco krasne zachovat, tak si to zachovajme, mozno nas bude menej, ale to neznamena, ze sa vytrati to, co Vianoce robi Vianocami. Viem, odbehla som z cintorina priamo do izby ku stromceku, ale zivot a smrt uzko suvisia.
Aj ja si doma casto zapalim sviecky, spominam pri nich na tych, ktori odisli, a predsa su vo mne...nevyhybam sa cintorinu, no ked som bola mladsia, chodila som tam viac-menej nasilu, len preto, aby som potesila mamu. Svoje deti nenutim, je len na nich, ci pojdu so mnou na hroby a nemusi to byt prave na "Dusicky".
:)
Podľa mňa ľudstvo vo všeobecnosti nezvláda pokrok dobre, ale to už som asi až prííliž odbehol od témy :)
ale ajtak nechápem, čo má identita spoločné s hodením na hroby... Hmm..