:)

Toľkokrát som otvoril toto okno v posledných dňoch. Napísal riadok textu, niekedy aj odstavec. Prečítal som a zmazal celý text. Toto nikoho nebude zaujímať. pomyslel som si. Bol som vtedy spokojný, mal so dobrú náladu a snažil  sa napísať článok plný pozitívnych myšlienok, po ktorých by sa vám chcelo žiť večne. Povedali by ste si, že život je dobrodružstvo.. Že je krásny a plný prekvapení a šialených vecí. no nešlo to. vety ktoré som napísal boli ťažkopádne, nelogické a povrchné. Nedokázal som písať. Nemal som čo napísať. Pocit radosti nedokážem zachytiť myšlienkou, ktorá mi bude pripadať ako úplne skvelá, aj keď možno nikdy nepochopená.
A tak som to nechal. Radšej nepísať ako plodiť iba slová hodné zahodenia ktoré zosobňujú všetkú povrchnosť na tom čo mám tak rád.

Včera som opäť, asi po týždni otvoril vašu stránku. Včera som prišiel o človeka ktorého mám rád. Stislo mi srdce až to zabolelo. Malá slza sa zkotúľala po líci vo chvíli keď sa nik nedíval. Taký je však život. Ľudia prichádzajú, míňajú sa s tými, čo odchádzajú. Ale pokúste sa niečo vysvetliť mojej pomätenej psychike:). Také menšie nervové zrútenie, ktoré vo mne prebiehalo celý deň sa prejavovalo úsmevmi, vtipkovaním a tvárením sa, že som šťastný otvorilo dvere zronenej a trpiacej stránke môjho ja. Ja ktoré sa cíti tak zmätene.
Len tak som si chodil po ulici, počúval zvuky ľudí, pozoroval blúdiace vločky po oblohe a nechával sa zaviať zimou, ktorá mi prenikala do najtajnejších miest môjho tela a mysle. Mojej duše. Snažil som sa brániť. No nakoniec som sa iba pousmial a v duchu si povedal, že som v tom. Cítil som sa ako narkoman pri recidíve, ktorý práve požil ďalšiu dávku. "Nepreháňaj to prosím". So smutnými očami poprosilo a odišlo to radostné ja dočasne zbavené moci.

Zavládli opäť staré pravidlá. Telo prestalo dávkovať adrenalín a serotonín. Viac ho netreba. Oprášili sa staré céédečká a všetko bolo perfektné na prežitie tragického dňa... A tak som si len ležal. Počúval hudbu a premýšľal o tých starých časoch keď som v takom a stokrát horšom stave prežíval týždne a mesiace... Zrazu  som sa preľakol. Nechcem zas prepadnúť do vyliečenej závislosti. No je neskoro.  Myseľ sa už prispôsobila.

Prišiel čas na zmeny. Ďalej takto už nechcem žiť. Nechcem prechádzať životom opatrne. Nechcem sa báť každej psychickej krízy. Veď prejdem cez svoj život bezbolestne no prázdny. Načo potom žiť? Radšej chcem prehrávať, trpieť a preklínať celý tento svet.  Už nie. Nebudem sa len prizerať hrám života niekde obďaleč len ako divák. Chystám sa riskovať. Nech ma nenávidia. Už ma nemusia mať všetci radi. Lebo ak vás majú všetci radi, nemá vás rád nikto. Radšej budem mať jedného priateľa ako sto kamarátov.
Už nevládzem takto ďalej. "Všednosť je najbeštiálnejším vrahom citov a vášne"¹
Radšej umrieť mladý ako pomaly dožívať. Nie. Ja sa nechcem v starobe pozrieť dozadu a povedať si, že som vlastne ani nežil... Nikdy by som si to neodpustil....