:)

Nemám sa na čo sťažovať. Môj život je fajn. Osud nebol krutý, keď mi vytváral moje vienko. Rodičom môžem byť vďačný za gény, ktorými som bol obdarovaný. Som dobre vyzerajúci chlapec, človek s lepšou inteligenciou a veľkou perspektívou do budúcna. Mám priateľov a kamarátov viac ako dosť. Dievčatá ma majú radi, niektoré aj viac. Ja mám rád dievčatá. Niektoré aj viac. No moje ja. Moje skutočné ja, ktoré má 20 rokov nie je ani pohľadné ani inteligentné. Skôr hlúpe a škaredé, prinášajúce stále iné depresie a vtlačujúce myšlienky, premňa úplne cudzie do mysle. Moje ja nedokáže milovať. Nedokáže prijať lásku. Odháňa všetkých, ktorí ho mali radi. Ono sa nepýta, iba koná a ja nemám silu bojovať proti nemu. Nemám silu vzdorovať. Ničí ma to. Však ako žiť bez lásky ? Mám 20 rokov a skvelú budúcnosť pred sebou a mne sa nechce žiť. Každý deň mi pichádza na um aké to je prežiť celý život bez lásky. Stojí to zato vôbec otvárať oči každé ráno ? Chodiť do práce? S akým významom? Vsťahy ktorými som prešiel neboli ani vzťahmi. Bola to len paródia, ktorá navyše zapadla prachom. Nechýba mi. To čo mi chýba je teplo. Pocit, že na tomto svete je niekto, kto sa teší so mnou, niekto, komu namne záleži a nie som pre neho len známy, nie som len príslušník rodiny, ktorých máme povinnosť mať radi. Človek, dievča, ktoré by ma chápalo a ja by som vedel, že ma neodcudzuje. Že znamenám pre ňu viac ako iní. No to by bolo až príliš pekné. Asi patrím medzi hŕstku ľudí, ktorí sú výnimoční. Výnimoční tým, že prežijú život sami. Osamelí jazdci blúdiaci krajinou. Žijúci pre princípy, umelo vytvorené pravidlá, ktoré majú chrániť ich ocelové hradby. Dal som si sľub. nech mám byť môj život akýkoľvek ťažký, ja ho prežijem s hlavou vztýčenou. A tak vychádzam proti osudu a som pripravený. Odhodlaný.