:)

Bol som na chate a stratil som ďalších kamarátov :( Odohnal som ľudí, ktorých som mal rád. Jedinú normálnu partiu ktorá ma prijala pomaly, ale isto rozvraciam. Stále som si myslel, že som dobrý človek, ale nie som. Ľudia nie sú dobrí pre dobré skutky, ale preto čo majú v sebe. A ja nemám v sebe nič dobré... Ako žiť s človekom, ktorým opovrhujem? Samým sebou. To nie preto, že by mi chýbalo sebavedomie, iba som si otvoril oči a poobzeral sa. Hovorím bludy o pokore a ja jej nemám ani štipku. Hovorím o filozofii a pritom ani neviem o čom. Jaa hovorím o morálke a pritom ........ Hovorím o citoch a pritom som chladný. Hovorím o tom aký som trpiteľ a pritom všetko kazím si ja sám. Hovorím o tom aký je dav odporný a pritom ja som dav. Veď dobrí ľudia robia dobré skutku pre to, aby niekommu pomohli a ja pritom len myslím na seba aby som mal len dobrý pocit a mohol si nahovárať:(. Pomáham ľuďom nie preto aby sa im uľavilo, ale preto, aby mal kto pomôcť mne, keď to budem potrebovať. Keď nááhodou nepribehne v tom momente nikto, tak ich odsudzujem. Ja neviem. Mám skepsu. Jednoducho. Som pokrytec. Som idiot:( A to bolo to jediné na čom mi skutočne záležalo. Tvárim sa ako hĺbavá intlektuálna bytosť a pritom som len kretén, ktorý klame na každom kroku... Klamem všetkých. Klamem sám seba. Som smiešny Chápete to? Voľakedy som si myslel, že všetci ľudia sú vo svojom jadre dobrí. Len na niekoho sa špina lepí a na niekoho nie. Mýlil som sa. Ľudia nie sú dobrý. Ľudia sú zlí. Len tam majú šancu uspieť. Je mi to ľúto:(