:)

Denne spoznávam svet. Taký aký je a trochu taký aký by som ho chcel mať ja sám. Pozerám, čítam, rozprávam, kreslím, píšem. Občas skáčem alebo utekám. Inokedy sedím v kúte izby a snažím sa nemyslieť s rukami obopínajúc kolená. Snažím sa nezaberať viac priestoru ako je nevyhnutné. Akoby moja existencia a pocity boli spojené s tým priestorom, ktorý vypĺňam. Mrazivé momenty bytia, ktoré zároveň hrejú a dávajú pocit akéhosi významu. Je tomu mnoho rokov čo som ich spoznal...No nie je tomu tak dávno, čo som prestal snimi bojovať a prijal ich ako súčasť mňa samého. Prestal ich ignorovať, snažiť sa potlačiť alkoholom, šialenými párty, alebo kvantom roboty, ktorá vytesní každú myšlienku. Chcenú, či nechcenú. Ich potlačenie znamenalo akési podivné vzdanie sa samého seba, vlastnej osobnosti. Už som to nebol ja, ale dýchajúci a nadbytočný stroj..Bez starostí. No tiež bez pocitov. Bez radosti zo života, iba akási prázdna schránka. Každý pri narodení dostane od svojich potomkov, zeme a vesmíru dar. Niekto vie užasne ovládať svoje telo a vnímať hudbu, iný má geniálnu predstavivosť a chápanie priestoru. Ja mám zas megazosílené vnímanie. Neviem, či by som si to sám vybral ak by som dostal tú možnosť. Občas by som si radšej odpustil tú patetickú časť mňa. No povedal som si, že vynakladanie energie na bojovanie so samým sebou je trochu hlúpe. To isté je s bojom proti svetu v ktorom žijem. Toľko bolesti, nespravodlivosti a zloby každý deň vidím. Má zmysel trpieť úzkosťou pre všetko zlo ktoré sa tu deje? Myslím, že múdrejšie je snažiť sa naopak pochopiť krásu ktorú so sebou realita prináša. Realita seba samého a sveta, ktorý žijem. Som trochu pokazený, no možno dôvod všetkých tých krušných chvíľ nebolo to, že som mám vsebe niečo zlé, alebo, že niečo so mnou nie je v poriadku, ale to, že iba sa učím ako žiť, samého seba. Ani svet nie je taká čierna pustá diera ako sa na prvý pohľad môže zdať. Aspoň toľko dobra, lásky a pravdy je na svete, koľko je zloby, nenávisti a klamstva. Len nájsť to, čo mi robí radosť a robiť to. Ísť za krásou a radosťou, nie za temnotou a bolesťou. Stretávať ľudí. Všetkých. Bez predsudkov o kráse a postavení. Snažiť sa ich pochopiť. Spoznať. Dať im šancu povedať nám kým sú. Veľa rozprávať, ešte viac počúvať. Dať šancu tým, ktorí nás sklamali a nestáť si za malichernými postojmi. Znie to tak jednoducho, ale nie je. Ako mám rozlíšiť tú prostú, ale krásnu zábavu od primitývnej a lacnej? Niekedy chutí stokrát lepšie a prináša ďaleko viac potešenia. Koho vtedy zaujíma, že nie je skutočná, ale iba ilúzia? Niekedy viem, že cesta ktorou idem vedie do pekla a bude trvať veľmi dlho kým sa z nej spamätám. No koho to zaujíma, keď tá jazda je tak úžasne divoká a zábavná? Prináša milióny zážitkov a úžasných momentov. Kde sú hranice slobody? Poslednú dobu začínam byť stále viac a viac presvedčený o tom, že jedne z najdôležitejších vlastností človeka, ktoré vedú ku šťastiu sú schopnosť rozlíšiť skutočnosť od ilúzie, dokázať kontrolovať seba a nenechať sa zviesť na pekné, ľahké, ale lacné cesty, ktoré vedú ku priemeru a iba krátkej radosti. Dlhodobej nespokojnosti a nenaplneniu. Dokázať filtrovať a ovládať vnímanie. Vnímať krásu sveta a radosti, dokázať sa tešiť a rozdávať veselost. Nesnažiť sa ignorovať zlo a utrpenie, ale nájsť nie čo nám dodá silu vstrebať všetku tú temnotu, ísť vpred a dokázať sa úprimne usmiať. Raz jedna Slovenská herečka povedala: "Človek má dve ruky na to aby jednou rukou bral a tou druhou dával. Bral zo seba a dával iným." Pomáhať a meniť temnotu, ktorá niekedy napĺňa celého človeka na svetlo a lásku. Rozdávať ju iným a robiť svet lepším. Každý má tú moc zmeniť tento svet. Každý mení tento svet. Ak motýľ vyvolá hurykán na druhej strane planéty mávnutím krídeľ, tak aj každý kúsok dobra, ktorý človek urobí tento svet lepším. Niekedy to možno neuvidíme, že to dobré, čo sme vykonali prinieslo osoh, ale to je správne. Nezištnosť dáva podobu, hodnotu a krásu činom. Dokázať zdieľať svoj svet s inými, tvoriť a vyjadrovať seba samého a svoj pohľad na svet. Pomáha nám chápať svet, premýšľať a čistí od zlého... Ľudia sú stvorení na to aby tvorili a komunikovali. Neverím, že niekto dokáže byť skutočne šťastný sám o sebe. Myšlienkovo izolovaný. V živote som našiel ako najťažšie priblížiť sa k ľuďom...Človeku. Dokázať spoločne spoločne prežívať chvíle zdielať pocity a vymieňať pohľady. Odložiť spoločnosťou vytvorené role a byť úprimný. Samým sebou. Kým vlastne? Je to tak ťažké definovať. Čo kedy povedať? Je moja reakcia správna? Je moja odpoveď hlúpa? Stojí moja moja myšlienka za niečo, alebo je to len patetická predstava? Nezáleží. Je to moja odpoveď, myšlienka, predstava a to je dôležité. Nie niekoho iného. Je to ale tak nebezpečné a tak dôležité. Čo ak ma ten druhý vysmeje? Nie rolu ktorú hrajem a na ktorej mi ani nezáleží, ale mňa, človeka ktrorým som...Čo ak to urobí ten, ktorého mám rád? Žiadne unikové cesty, žiadna bezpečná vzdialenosť. Ľudia vedia hrať a predstierať kamarátsvo. No dokážu mať radi iba človeka. Ak mám niekoho rád, tak ako ak nie dôverou a úprimnosťou si zaslúžim to, aby mal rád tiež? Niekedy mám pocit, akoby ľudia zabudli, alebo prestali veriť v priateľstvá a prijali fakt, že tí ostatní sú len nástroje, ktoré umožnia sa dostať ku cieľom. Postaveniu, peniazom, moci. Čo je dôležitejšie ako priateľstvo a láska? Človek môže mať všetky poklady sveta, ale pokiaľ nemá okolo blízkeho človeka je jeho život smutnejší než život žobráka túlajúceho sa svetom s partiou spoločníkov. Kamaráti ktorí spoločne pijú, bijú sa s tými, čo ich napadnú a líhajú pod rovnakým mostom. Jeden sa postaví za druhého ak sa deje neprávo a podelí sa o kúsok jedla ak ten druhý je nič cez deň nenašiel. Pre niektorých je bytie s inými také prirodzené ako dýchanie. Stále viac a viac ľudí sa vzďaľujú iným, vytvárajú si svoje malé svety z polystirénu a žijú v pohodlnom a bezpečnom, no chladnom a neosobnom svete. Žijú v gýčových ilúziách spokojnosti. Ja mám sen. Zdá sa byť nemožný. Nájsť priateľov, pár, dievča, ktoré by som mal rád celým svojím srdcom a ona mňa tiež. Miesto, kam by sme spolu zaspávali a robotu, ktorá by mi dávala pocit, že nie som zbytočný človek a svet má zomňa úžitok. Čo viac chcieť? Pre mňa nie je nič cennejšie. Dnes sedím pri slabom svetle stolnej lampy niekoľo tisíc míľ ďaleko od domova sám. Odišiel som z miesta, kde som veril, že moja cesta končí a konečne som stretol človeka s ktorým strávim večnosť. Možno aj stretol. Odišiel som. Do neznáma. Noví ľudia, nový svet, rovnaký pocit samoty. Rovnaký pocit výzvy a vzrušenia z neznáma. Nájdem svoj sen tu, splní sa vôbec niekedy? Dokážem konečne nájsť cestu k ľuďom a samému sebe? Neviem, ale skúsim to. Veď v konečnom dôsledku na tom nezáleží. Aj tak príde čas keď všetko pominie. Ja, moje túžby, dobrodružstvá, prehry a úspechy. Možno poviem, že som to pokazil, zlyhal, ale nikdy nebudem môcť povedať, že som neveril, nešiel za svojimi snami a nebojoval. Dnes som sám, ale urobím všetko preto, aby zajtrajšok bol svetlejší. Pre mňa, pre celý svet. To je moje presvedčenie, moja viera.