:)

Pamätám sa na časy, keď som bol na dne. Čudujem sa sám sebe, prečo som sa nezabil. Prežiť to ešte raz a asi to nezvládnem. Bol som sám, bol som s ľuďmi, stále som tužil nebyť. Tužil som nájsť niekoho blízkeho, niekoho, kto by ma miloval a bral takého aký som. No opýtať sa samého seba aký vlastne som ma nenapadlo. Tak veľmi som tužil a hľadal, až som prišiel sám o seba. Ja som neexistoval. Bol som len bytosť, ktorá nemala dušu. Nemala vlastný názor, postoj k životu sa skladal len z hmly a bolesti ktorá ma obklopovala. Myslel som, že som neviem kto, no bol som nikto. No po čaše prišla facka. Potom druha a ja som si otvoril oči. Prerušil som kontakty a utápal sa vo svojich stavoch beznádeje. Občas som sa prešiel k mostu a myslel na to aké by to bolo. Iba jeden krok a všetko by skončilo, Chodil som na miesta, kde umreli ľudia, ktorí spadli zo stožiara a stal som tam. Stal a pozeral hore. V mojej hlave sa odohrával boj. Život sa hádal so smrťou .No život, vyhral. Posledný pohľad. Otočil som sa a odišiel. Ľahol si do postele a ležal. Nedokázal som robiť myslieť. Prešlo pár dni a začal som zháňať číslo na psychiatra. Našiel som. Skvele. Bol bezplatný. A mam 19. Fajn nechám si predpísať antidepresiva a bude to OK. Ignoroval som všetkých, ktorí ma odhovárali. Veď čo oni o tom vedia. Hlupáci. S roztrasenými rukami som zdvihol telefón a vytočil...090. Ozval sa hlas...Bola to sestrička... Združená psychologicko-psychiatricka klinika. Čo môžem pre váš urobiť ? Povedal som, že sa chcem objednať. Spýtala sa, v akej súvislosti. Zložil som. Nikdy viac som jej nezavolal... Uvedomil som si, že takto to nepôjde. Nebol som ochotný nič priznať ani pred sebou samým, nie to ešte povedať cudzej osobe.... A tak som surfoval po note a hľadal nejaké návody. Niekde som uvidel názov Filozofia ..So zanietením so precital celú recenziu. Na druhy deň som sa s úsmevom vracal z miestnej knižnice so Schopenhauer-ovou knihu. Napišal to Balom a nebola to filozofia ale beletria, no mal som pocit, akoby ten chlapík písal o mne. Prešiel som cely internet a našiel asi všetko o ňom ..Požičal som si knihy a čítal. Bol som doma a čítal som skoro cely deň. Otvorila sa mi myseľ ..Pomaly som zabudol na bolesť... Už nemala svoje miesto v mojej hlave. Spoznal som ďalšieho filozofa. Nietzcheho.. Skoro ma zničil keď som ho čítal., No iným spôsobom. Nebolo toho veľa, CO som pochopil, no to malo sa mi nepáčilo. Možno mal v mnohom pravdu, ale ..Nie ďakujem. Odložil som jeho knihy.. a pustil sa ďalej do čítania. Veď dejiny filozofie sú dlhej :).Okrem stredoveku.. To nemuším...Nedávno som začal opäť chodiť von.. Nie často, len raz dvakrat, za týždeň...niekedy za dva. Podľa toho ako si to pýta moja psychika. Neviem sa začleniť. Nie. skôr oni sa nevedia začleniť ku mne. Cítim sa byt tak vzdialený všetkým ľuďom, ktorých denne míňam. Vidím na nich toľko detinského, afektovaného, nesprávneho, vulgárneho, alebo hraného správanie, že mi je z toho zle...Nedokážem toho veľa znášať. Viem, že nie sú taký v skutočnosti, vo svojej hlave a môj prejav je možno podobný ak nie rovnaký. Mam pocit, akoby som videl všetku nedokonalosť...a ostatný boli slepí. Alebo chceli byt slepí ?Ale už mi to je jedno. Nemienim sa koly niekomu meniť, prispôsobovať. Našiel som samého seba, cez poznanie sveta. CO som tým všetkým chcel akože povedať ?? Iba toľko, že aj z bezvýchodiskovej situácie sa dá nájsť cesta. Možno je potrebný iba iný pohľad. My sa pozeráme na veci z príliš malej vzdialenosti... Treba mat odstup. Pozrieť sa na vec z diaľky. Z pohľadu večnosti. Život človeka, je z pohľadu večnosti menej ako nič.. A jedno sklamanie ? Nám sa zdá ako niečo nevyriešiteľné , no možno ani nie je čo riešiť. Nutne je zmierenie. Moj boj proti depresii ? Žiaden. Naučil som sa s ňou Zít, beriem ju ako moja súčasť. Ak by som sa nadopoval, bol by som to ja ?? Pomohol by mi človek, ktorý o mojich problémoch nevie nič ?? Nemyslím...Už to našťastie ani nepotrebujem : )) Neviem čí by mal môj život nejaký význam bez tých chvíľ keď sa čas zastaví a ja sa ponáram do svojich citov. Depresívna hudba v ušiach, cigareta v ústach a pokoj v duši. Občas sa človek musí zastaviť. Možno poplakať, uvoľniť emócie, ale isť ďalej, vysmiať sa škaredým myšlienkam a všetkému čiernemu čo sa hrnie mysľou.. Nie som za vodou. Som tam kde predtým. možno mam len krátke obdobie úsvitu, no ja verím, že to zvládnem. Len treba pracovať a nezastať :))