:)

Tento blog vznikol ako pokus napraviť svoju osobnosť sebareflexiou, ktorá by mi pomohla zamyslieť sa sebakriticky, poľutovať svoju osobu, nadávať na tento skazený svet.
Píšem ho už dlhšie ako rok. Zistil som, že ľudia, ktorí navštevujú blog.sk sú zvláštni a skvelí:). Toľkokrát som sa so strachom pozeral na komenty v ktorých som čakal výsmech, alebo zhrozenie. Našiel som však len porozumenie a láskavosť. Pomohli ste mi toľkokrát vyčariť úsmev na mojej tvári.
Je to smiešne. Človek, ktorý ma pozná osobne ma pozná menej, tisíckrát menej ako ten, ktorý si občas pozrie tento blog. Chcel by som ho niekomu ukázať, vidieť jeho reakciu. Zistiť ako by sa zmenil jeho pohľad na mňa, keby zistil, že ten veselý chlapec je vpodstate takto poznačený a až tak veselý nie je. No nikdy to neurobím.. A aj vám by som chcel povedať, že ja nie som až taký divný ako si myslíte. Možno moja časť. Tá, ktorá nikdy nepoznala šťastie, ktorá  je pred svetom ukrytá. Pre ňu je tu tento svet, trochu temný a pochmúrny. Mám ho rád a som zaň vďačný. Vďačný Vám, za to, že ste tak ochotne znášali výlev mojich pocitov, o ktoré by som sa nedokázal podeliť so svojimi s ľuďmi, ktorí ma poznajú.

Aj dnes prichádzam na toto miesto, pretože mám pocit, že mám opäť raz pocit, že tento svet nemá nič spoločné so mnou. Mám veľa kamarátov, s ktorými sa denne stretávam, no ja k nim nemám žiaden vzťah. Necítim ku nim nič. Stretávam sa s nimi iba z jediného dôvodu. Bojím sa samoty. Necdokážem byť sám so sebou a tým čo mám v hlave. Ak by som nechodil von asi by som neprežil. No poslednú dobu ostávam radšej sám. Každá spoločnosť je pre mňa únavná. Je dôkazom, že nikam nepatrím, keď pozerám okolo seba a všetko mi je cudzie. Ich smiech, reč, pohľady. Sú mi rovnako vzdialený ako som vzdialený ja im. Cítim sa tak osamelo.. Neviem, čo budem robiť ďalej. Čo by som mal. Čakal som, že zmenou školy sa všetko zmení a ono sa nezmenilo nič. Všetko naokolo je stiesňuúce svojou vzdialenosťou. Je to tak frustrujúce keď nepoznáte nikoho, ktorí by stál pri vás.